Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Resty by sa mali plniť a keďže ich máme dosť, tak tentoraz padla voľba na minulý rok vydaný nosič nemeckých progresivistov a thrasherov MEKONG DELTA. „Wanderer On The Edge Of Time“ je druhým albumom po ich comebacku a nemôžem sa k nemu vyjadriť inak ako v superlatívoch. Netuším, či mám nejaké veštecké schopnosti, prípadne či sa moje dve pripomienky k predchádzajúcemu albumu nejakým záhadným spôsobom dostali až do uší Ralf Huberta, no presne s nedostatkami, ktoré som vtedy spomínal, sa Nemcom podarilo vysporiadať k mojej úplnej spokojnosti.
Hlavná zmena súvisí s výmenou na poste frontmana, Martin LeMar (TOMORROW´S EVE) sa so svojím hlasom hodí ku kapele oveľa viac ako jeho predchodca. Zmeny v zostave sa však nezastavili len u jeho osoby. Ralf Hubert obmenil komplet celú zostavu a môžete si byť istí, že všetci noví muzikanti patria k hudobníckej špičke. Dôkazom nech je krátky zoznam kapiel, v ktorých doteraz pôsobili či pôsobia: AT VANCE, ANNIHILATOR, ANNON VIN, MEMENTO, IVORY NIGHT.
Druhá zmena, ktorá ma určite potešila, tkvie v konečne modernom zvuku. Som naozaj rád, že Ralf Hubert prestal lpieť na archaickom sounde a „Wanderer On The Edge Of Time“ je dôkazom toho, že MEKONG DELTA touto zmenou určite neutrpela žiadne škody na svojej lovecraftovsko-horrorovej atmosfére. I keď aj tu možno sledovať istý pokrok(?) vo forme vzdialenia sa od akejsi animálnosti, na ktorú sme boli v minulosti zvyknutí.
Ak chcem opísať tvorbu kapely na aktuálnej „novinke“, už sa budem len opakovať. Symfonické aranžmány, vyšperkované bombastickými a atmosferickými kompozíciami pôsobia ako pozadie k thrashmetalovému hobľovaniu a neprinášajú nič nového, pretože toto všetko sme už v podaní tejto kapely mali možnosť počuť mnohokrát. Prečo som potom z tejto nahrávky taký nadšený? „Wanderer On The Edge Of Time“ je vybrúsený diamant - asi najkomplexnejšia nahrávka tejto progresívnej legendy. Možno menej tvrdá a bláznivá, ale na druhej strane viac prepracovaná, uhladenejšia a vyšperkovaná.
A keď už spomínam komplexnosť, tak nemôžem nespomenúť aj vydarenú grafiku z dielne Eliran Kantora. Ralf Hubert si vždy dal záležať na každom detaile, akokoľvek súvisel s kapelou alebo albumom, takže aj v tomto prípade sa Eliran Kantor inšpiroval u H. P. Lovecrafta. Jediné, čo tak trochu zamrzí, je absencia spoločnej promo fotografie súčasnej zostavy, i keď v porovnaní s úplným utajovaním zostavy v začiatkoch existencie kapely je súčasný stav stále obrovským skokom vpred...
P.S.: Rovnako zamrzí aj nie veľmi podarený klip. Síce nič nevypovedá o kvalite samotnej nahrávky, ale ako prezentácia sa veľmi nevydaril. Veď posúďte sami:
Vybrúsený diamant - asi najkomplexnejšia nahrávka tejto progresívnej legendy. Možno menej tvrdá a bláznivá, ale na druhej strane viac prepracovaná, uhladenejšia a vyšperkovaná.
1. Intro - Concert Guitar
2. Ouverture
3. "A Certain Fool" (Le fou) // Movement 1
4. Interlude 1 - Group
5. "The 5th Element" (Le Bateleur) // Movement 2
6. Interlude 2 - Group
7. "The Apocalypt - World In shards" (La Maison Dieu) // Movement 3
8. Interlude 3 - Concert Guitar
9. "King With Broken Crown" (Le Diable) // Movement 4
10. Intermezzo (instrumental) // Movement 5
11. Interlude 4 - Group
12. "Affection" (L'Amoureux) // Movement 6
13. Interlude 5 - Group
14. "Mistaken Truth" (Le Hérétique) // Movement 7
15. Finale
Trvalo mi trochu dlhšie, kým som sa dostal na koreň tejto nahrávke, ale teraz si ju už nejaký čas naplno užívam... Keď sa človek zmieri s "iným" zvukom, než na aký je u MD zvyknutý, začnú sa objavovať prvky, ktoré túto kapelu charakterizujú od jej počiatkov (najviac počuteľné je to najmä v akustických pasážach - takto znejú len u tejto kapely), miestami cítim závan "Music of Erich Zann" (niektoré pasáže majú podobnú atmosféru), miestami "Visions fugitive" (symfonické časti), chvíľami mi to evokuje Savatage z albumu "Dead winter dead" (song "The 5th Element..."), proste paráda.... Nie je to úplne najdokonalejší album MD, ale istotne nepatrí kdesi na koniec, skôr naopak...
Irové pokračují ve své vizi neotřele pojatého a math rockem ušpiněného post rocku, jako by se stále snažili vyrovnat debutu, kterým se blýskli již v roce 2009. Opět chybí asi jen špetka, aby to bylo na potlesk.
Tento projekt táhne především charakteristický vokál Donovana Melero z HAIL THE SUN, což ve spojení se Sergio Medinou z ROYAL CODA znamená ono emotivně bolavé ukřičené post hardcore inferno, které odkazuje k domovským skupinám obou zmíněných hudebníků.
Rakouská brutální parta si za tematickou oblast své tvorby vybrala sériové vrahy. Je tedy asi logické, že těžiště i jejich třetího alba je deathgrindový nářez. A je to slušná porce třeba pro příznivce belgických ABORTED.
Klasický "Rogga" Johansson a jeho user-friendly death metal. Letos sice nemá oslnivou formu (viz slabší PAGANIZER), ale stále je to se ctí. Minulá deska byla lepší, ale i tady si skalní fanoušek najde to své. Hned po prvním poslechu vidíte všechny karty.
Trochu emařiny, trochu punkrocku a špetka indie melancholie. KOVADLINA řiznutá CARCIO RADIO. Ve výsledku celkem pozitivní vibe. Nová kapela se staronovými tvářemi a Banánem u mikrofonu. Hardcorovější MŇÁGA? Možná.
Tahle britská parta si prostě musí vybrat co chce. Koncept, ve kterém střídáte mělký emotivní rock a temnou post metalovou vlnu šilhající po blackaze v konečném důsledku působí jako zmatlaný dort od Pejska a Kočičky.
Nesúhlasím úplne s kolegom Shnoffom, že „PowerNerd“ je „ezo“. Devinovej potrhlosti je v textoch síce dosť, no v prvom rade ide o priamočiary prog’n'roll, ktorý strhne a baví od začiatku až do konca. Ad koniec: na „Ruby Quaker“ sa už so Shnoffom zhodneme.